Ahoj Tak ako sa máte? Tá pani z tej karty mi pripomína herečku z čiernobielych filmov. Akurát že je farebná A tiež jedno dnešné odblokovanie. Pretože tie ruky… Za mnou dnes tiež prišla jedna pani. Nevyzerala síce ako herečka z čiernobielych filmov, skôr ako Diane Keaton, a tá už ide vo farbách
Chcela riešiť vzťah so sebou a s mužmi. Čo je super, väčšinou chceš ľudí riešiť len tie vzťahy s opačným pohlavím. Hovorila, že sa rozviedla a že sa teraz vracia „domov“. Ako k sebe, k tomu, čo ako malá opustila, ku všetkým schopnostiam, ktorý mala. Spomenula, že vníma energiu a že jej fialovej končeky prstov. Ja som tam furt nemohla chytiť, o čo vlastne ide, tak som sa jej spýtala, prečo prišla. Nechcela už blokovať to, čo k nej prichádza. Inžinierka v nej sa snažila rozumom a logickými argumentmi prevalcovať to malé dievčatko, hovorme jej napríklad Anička. Chcela v sebe vyriešiť tento rozpor. Stále mi tam niečo chýbalo, až mi hlavou preletela veta o tých prstoch na ruke. Povedala som jej, nech zavrie oči a pozrie sa, čo sa v tých rukách vlastne deje. Videla tam hrozný zmätok. Ja to teraz skrátim, nebudem to tu citovať slovo od slova, nedala by som to už dokopy Najskôr sa videla ako dve. Bola tam inžinierka a malá Anička. Bolo potrebné dať tie dve dohromady, práve preto, aby nedochádzalo ku všetkým tým rozporom. Pochopila, že inžinierka nie je zlá, že aj to je ona, práve tak ako Anička. Keď sa tie dve spojili, ruky sa upokojili, chaos zmizol, energia prúdila. Sústredila sa ale len na to, čo cez ruky prichádza zvonku. Chcela som vedieť, čo ide naopak cez ruky z nej. Neviem teraz už presne, čo to bolo za emócie, ale súviselo to so strachom. Pustila tými rukami von všetko, čo išlo, všetko, čo chcelo von. Začala samu seba vnímať ako pevnú bytosť, ktorá stojí nohami na zemi a pritom je otvorená všetkému, ČOMU OTVORENÁ CHCE BYŤ. Uvedomila si, že veľa toho, čo robí, už robiť nemusí a že konečne môže byť sama sebou. Tá žena, okrem inžinierky, je aj záchranárka. Riešili sme tam ešte nejaké veci, ale ma to zase vrátilo k tým jej rukám. „Predstavte si znova tie ruky,“ hovorím jej. „Ako vyzeraj?“ „Žiraj,“ odpovedala. „A odkiaľ tá žiara vychádza?“ pýtam sa. „Zhora, ako z neba.“ To som chcela počuť! Presne toto som chcela, aby si uvedomila, aby to videla, aby to zaznelo. „Takže to nejde z vás, nijako to s vami nesúvisí.“ „Nie,“ znela odpoveď. Super! „Tak čo rob tie vaše ruky, čo veď, aký maj dar?“ Chvíľu bolo ticho a potom povedala, že dávaj lásku. Že skrze ruky dáva a prijíma lásku. Nechala som ju, nech si tú lásku vezme, koľko potrebuje. Nech si to dovolí, nech teraz jednoducho iba prijíma. Chcela som, aby tú lásku, ktorú potom nazvala sebaláskou, nechala prestúpiť celým telom. Keď bolo hotové, pýtala som sa znova na ruke. „Dobrý, stále žiarej.“ Viete, ja som jej nemohla povedať, čo mi tam prišlo už vo chvíli, keď som sa k tým rukám začala vracať. Potrebovala som, aby to napadlo ju, aby si k tomu došla sama. Vždy, keď si k niečomu dôjdeme sami, je to oveľa prínosnejšie, než keď nám to niekto povie. „Tak čo s tými rukami budete robiť?“ „Budem dávať tú lásku.“ „Dobre. Tak si oproti sebe niekoho predstavte a dajte mu ju. Ako to vyzerá?” Je zvláštne, ako sa človeku počas odblokovania mení výraz tváre. Ona zrazu tak akoby roztopila. „No, ten človek začína tiež žiariť.“ „No, tak čo rob tie vaše ruky?“ pýtam sa znova s tým, že teraz už tá odpoveď príde. „Dávajú tú lásku.“ Tvl, dobre, tak ideme ďalej “Pozrite sa na toho človeka poriadne. Má niekde nejaký chorý miesto?” „Moja,“ odpovedala. „Tak mu tam dajte tie ruky.“ Teraz by som vám priala vidieť výraz jej tváre. „Ono sa to uzdravuje!“ povedala mi. „Výborne! Takže čo robia tie vaše ruky?” „Liečaj!“ A bolo to tam! Milujem tieto chvíle uvedomenia, keď do seba veci zapadnú. Teraz sa možno pýtate, ako tento príbeh súvisí s vami. Absolútne! Práve tak, ako naša záchranárka a dáma na karte, aj vy máte ruky. A každé z vás má svoj jedinečný dar, svoje požehnanie. Ten dar máte vo svojich rukách! Je len a len na vás, ako s ním naložíte. Nehľadajte v tom nič okázalé, nič jedinečné, nič zvláštne alebo dokonca vzácne. Rovnaký dar môže mať druhá polovica ľudí na tejto planéte. Ale každé ten svoj dar používa po svojom a o to ide. O tú jedinečnosť. Práve tá jedinečnosť je to, čo do toho môžete dať iba vy, nikto iný. Pretože nikto nie je rovnaký. Nikto. Nebojte sa svojimi rukami tvoriť! Od toho ich máte! Napríklad ja s nimi píšem.
Viete, koľko ľudí na svete píše? No mraky. Ale to predsa vôbec nevadí, to ma predsa nijako neohrozujem a ani ja svojim písaním nikoho neohrozujem. Chápete? Je fakt jedno, čo robíte, hlavne to robte! Vy ste to požehnanie, tak ho šírte ďalej. Svet to potrebuje. Pretože skrze požehnanie sa šíri láska. A ako vieme z nášho príbehu, láska lieči. Poďme spoločne vyliečiť seba a potom postupne celý svet. Je to v našich rukách…
